Rock.Blog.Sk

Farookh Bulsara sa narodil v utorok, 5. septembra 1946 na ostrove Zanzibar na pobreží Tanzánie. Popularitu ochutnal po prvýkrát, keď mal jeden rok. Miestny fotograf ho vtedy vyfotil a vystavil vo svojom výklade – a dostal prvú cenu v súťaži detí. Keď mal Farookh päť rokov, začal chodiť do misijnej školy, ktorú viedli britské rádové sestry. V roku 1952 sa narodila Freddieho sestra Kašmíra. Bomi Bulsara, Farookhov otec, pracoval pre britskú vládu a musel v rámci svojej práce cestovať po celej Indii. Tak sa Farookh v roku 1954, keď mal osem rokov, dostal z tichého a pokojného Zanzibaru do anglickej internátnej školy St. Peter’s v Panchgani. Tam mu kamaráti začali hovoriť Freddie, čo sa neskôr uchytilo aj v rodine. Pretože to bola anglická škola, vykonávali sa tu typické anglické športy – rugby, futbal, kriket, gymnastika a ďalšie. Freddie kriket nenávidel, rovnako ako dlhé trate, ale, prekvapivo, stal sa miestným preborníkom v boxe. Keď sa však o tom jeho matka, Jer Bulsarová, dozvedela, okamžite mu box zakázala – zdal sa jej totiž strašne krutý. Ktovie, čo by stalo, keby mu box nezakázala – možno by sa z Freddieho nestal spevák, ale druhý Mike Tyson...

Freddie nebol len nadaný športovec, ale mal aj umelecké sklony. V dvanástich rokoch získal školskú cenu za všestrannosť. Bol tiež blázon do hudby a na starom gramofóne si stále dookola púšťal rôzne platne – väčšinou indické, ale niekedy sa našlo aj niečo z Európy. Riaditeľ školy si všimol jeho nadanie a napísal jeho rodičom, aby umožnili Freddiemu venovať sa hudbe aj aktívne. Súhlasili a Freddie sa začal učiť hrať na klavír. Bol tiež členom školského zboru a hodiny klavíru mal výnimočne rád. V roku 1962, keď mal šestnásť rokov, rozhodol sa po zvládnutí skúšok nižšieho stupňa odísť zo školy a vrátiť sa k rodičom do Zanzibaru. Zanzibar bola vtedy britská kolónia, ale obyvateľstvo tu bolo prevažne africké. Koncom roka 1963 sa konali voľby o prevzatie moci na ostrove, ktoré vyhrali Arabi. Afričania sa búrili a bojovali za nové voľby. Konali sa ešte dva krát, ale vždy vyhrali len Arabi. Desiateho decembra 1963 sa stal Zanzibar nezávislým štátom. Briti teda predali správu ostrova arabskému sultánovi a Afričania vyvolali na začiatku roka 1964 revolúciu. Väčšina Britov a Indov odišla z obavy o svoju bezpečnosť, medzi nimi aj Bulsarovci. Odišli len s niekoľkými kuframi do Anglicka.

Najskôr žili s príbuznými vo Felthame v Middlesexe, po čase si tam našli vlastný menší dom. Pán Bulsara začal pracovať ako účtovník v spoločnosti Forte. Freddie mal sedemnásť rokov a zapísal sa na školu Isleworth Polytechnic, aby študoval výtvarné umenie a urobil potrebné skúšky. Cez prázdniny sa snažil rôznymi spôsobmi zarobiť. Jeho mama ho presvedčila, aby si väčšinu peňazí, ktoré zarobil, niekam uložil. Nazhromaždil asi 70Ł a odložil si ich ku matke, ale netrvalo dlho a opäť si po nich prišiel. „Spýtala som sa, na čo ich chce,“ spomína jeho matka, Jer Bulsarová, „a on povedal, že ich musí požičať jednému kamarátovi, ktorého vyhodili z bytu a potrebuje peniaze. Spýtala som sa ho, či ich niekedy dostane naspäť, ale on len pokrčil ramenami a povedal, že je mu to jedno. To bol jeho štýl, bol štedrý a stále myslel na druhých.“ V škole sa mu darilo a a čoskoro sa dostal na umeleckú akadémiu Ealing College of Art na kurz grafickej ilustrácie. Freddie sa v škole zoznámil s basgitaristom Timom Staffellom. Ten ho raz zobral so sebou na skúšku skupiny Smile. Freddie si s Brianom a Rogerom veľmi dobre rozumel a ich hudba sa mu veľmi páčila. Ihneď začal premýšľať o tom, ako sa dostať do kapely, no vedel, že by sa mal najskôr zamerať na dokončenie štúdia. Urobil tak a v roku 1969 absolvoval ealingskú akadémiu s diplomom v obore grafiky a designu.

V lete sa Freddie spýtal Rogera, či by si nechcel otvoriť stánok na kensingtonskom trhovisku. Keďže ani Freddie, ani ostatní zo skupiny Smile veľa nezarábali, toto by bola slušná šanca, ako si privyrobiť. Roger súhlasil. Prenajali si stánok v uličke, ktorej sa hovorilo „Death Row“, pretože sa predávali väčšinou starožitnosti a umelecké predmety. Najskôr predávali obrazy, ale nezaznamenali žiadny úspech, takže sa rozhodli predávať radšej odevy. Freddieho vystupovanie na javisku sa veľmi zlepšilo, aj keď všetci boli zaskočení jeho divokou a prehnane afektovanou gestikuláciou a mimikou. „Vrieskali sme na neho: ‚Preboha, Freddie, stoj už chvíľu na mieste!‘ Bolo ho plné pódium, a to sa vtedy veľmi nenosilo!“ hovorí Mike Bersin. Koncom roku 1969 bývali Roger, Brian, Freddie, Pat a Helena McConnellyové, ich kamarátky, spolu s členmi skupiny Ibex, s ktorou Freddie vystupoval, Timom Staffellom zo Smile a mnohými ďalšími v jednom byte na Ferry Road, ktorý by normálne stačil asi tak pre troch ľudí. Väčšina Freddieho prvých pesničiek vznikla práve tam. Mick Smith zo skupiny Ibex spomína: „Nikdy som nikoho nevidel písať pesničky tak, ako Freddieho. Začal spievať a brnkať na gitaru a niekto si k nemu musel sadnúť a zapisovať. Ja som ho nikdy nevidel nič napísať, stále to robil niekto iný. Bolo to spontánne, ale malo to logiku.“

Všetkým bolo jasné, že Freddie, Roger a Brian by mali spojiť svoje talenty a ostať pohromade. Freddie už mal svoje výstredné predstavy o tom, ako by mala ich kapela vyzerať a hrať, ale najskôr sa museli dohodnúť na tom, ako sa budú volať. Medzi návrhmi ako Grand Dance alebo Rich Kids vynikal Freddieho návrh: QUEEN. Brian a Roger si ním najskôr neboli istí, ale museli uznať, že bol pôsobivý. Prvý koncert skupiny Queen sa uskutočnil 27. júna 1970, na plagátoch však bol napísaný ešte názov skupiny Smile. Kapela vtedy vystúpila v zložení Roger Taylor, Brian May, Freddie Mercury a Mike Grose. Celý koncert zahájili upravenou skladbou Stone Cold Crazy od skupiny Wreckage. Freddie mal v ten večer neuveriteľnú trému a jeho spevácky prejav nebol ani zďaleka taký profesionálny, ako by chcel. Bol to však vcelku úspešný večer a všetci dostali honorár 50Ł.

V tej dobe sa Freddie rozhodol, že si zmení priezvisko. Zastával názor, že Bulsara nie je celkom vhodné pre človeka, ktorý hodlá byť celosvetovo známy (Freddie si vždy veľmi veril :-)). Vybral si meno Mercury, podľa mýtického božieho posla. Inšpiroval ho k tomu text jeho vlastnej piesne My Fairy King (mimochodom, nachádza sa na albume Queen I), kde sa spieva:

Someone someone has drained the color from my wings
Broken my fairy circle ring
And shamed the king in all his pride
Changed the winds and wronged the tides
Mother mercury mercury
Look what they’ve done to me
I cannot run I cannot hide.

25. júla dostali ponuku hrať v klube PJ’s v Trure. Po prvýkrát sa vtedy na plagátoch objavilo meno skupiny Queen. Bol to však aj posledný koncert basgitaristu Mikea Grosea, ktorý síce cítil, že táto kapela má potenciál, aby sa presadila, ale ani to ho tam neudržalo. Jednoducho ho už unavoval tento spôsob života. Začali hneď za neho hľadať náhradu – a zohnali Barryho Mitchella. Po prvej skúške sa zdalo, že to pôjde. Barry však od začiatku vedel, že do tejto kapely nebude môcť nikdy patriť – hrali úplne iným štýlom, aký si on predstavoval, a navyše – boli veľmi výstrední. 18. septembra zavreli Freddie a Roger stánok na kensingtonskom trhovisku na počesť Jimiho Hendrixa, ktorý v ten deň zomrel. Mal na členov skupiny Queen veľký vplyv a bol to ich veľký vzor. V januári 1971 sa Barry po mnohých koncertoch a cestách na sever rozhodol, že z kapely odíde. Posledný koncert s nimi odohral 9. januára 1971 na Evel Technical College v Surrey. Queen museli opäť hľadať ďalšieho hráča na basovú gitaru. Vybrali istého Douga, hlavne preto, lebo mal dobré vybavenie. Dlho však s kapelou nepobudol – absolútne nekoordinovane skákal po pódiu a strhával na seba všetku pozornosť. Pre Queen to bolo asi ich najhoršie obdobie – prišli už o tretieho basgitaristu a situácia sa zdala byť beznádejná. Roger a Brian chceli zahnať chmúrne myšlienky, a tak sa rozhodli „povyraziť si“. Na diskotéke v Maria Assumpta Teacher Training College sa zoznámili s priateľom ich priateľa, ktorý hral úplnou náhodou na basovú gitaru. Volal sa John Deacon a pochádzal z Leicesteru.

Lord Replicator (Tomáš Hrábek)

Použité zdroje: Gunn, Jacky; Jenkins, Jim: Queen – As it began. Londýn: Sidgwick & Jackson, 1993, s. 35 –